Obec Petrova Ves
Obec Petrova Ves
Vyhledávání
Vytisknout
RSS
Verze pro seniory

1800-1900

Z obdobia v rokoch 1800 - 1900 veľa záznamov zatiaľ nemáme. Nájdu sa tu záznamy o kultúre, školskom vzdelávaní a  zastúpení cirkví v obci. Postupne budeme dopĺňať to, čo o tomto období nájdeme.

Kultúra a vzdelávanie

Kultúrnym strediskom a základnou inštitúciou vzdelania v obci pred  prevratom (po r.1918 – poznámka admina) bola škola. Ako škola konfesijná nebola pod vlivom natoľko ako školy štátne a preto tu nie je ani tak patrný tlak maďarizačný. Apponyovský zákon podľa verzie bývalých žiakov sa tu neprevádzal dôsledne, a preto málo žiakov sa naučilo maďarsky hovoriť.

TU SI DOVOLÍM VLOŽIŤ VYSVETLENIE APPONYOVSKÉHO ZÁKONA:

Zák. čl. XXVII z r. 1907 znie "o právnych pomeroch na neštátnych elementárnych školách ľudových" a jeho § 17 toto hovorí: "Každá škola a každý učiteľ, bez ohľadu na ráz školy a bez ohľadu na to, či požíva a či nepožíva štátnej podpory, je povinný vyvinovať a upevňovať v duši detí ducha pridržiavania sa k uhorskej vlasti a povedomie spolupatričnosti k uhorskému národu", a podľa §u 32 učiteľ musel složiť v maďarskom jazyku nasledovnú prísahu: "Ja, riadny učiteľ N. N., prisahám Bohu živému, že sa budem chovať voči Jeho Jasnosti apoštolskému kráľovi, voči mojej uhorskej vlasti a voči jej ústave nesklátiteľnou a neochvejnou vernosťou, že zachovám sankcionované zákony a zákonné zvyky štátu, že zákonné nariadenia domácich vrchností, ako i povinností, súvisiace s mojím učiteľským povolaním, vždy budem svedomite a presne plniť a mládež, sverenú mojej starosti, budem vychovávať v láske k uhorskej vlasti. Tak mi pomáhaj Boh!" - Žiaľbohu, takéto úpravy v našom československom zákonodarstve sme ešte nepočuli!
§ 18 tohože zákona toto hovorí: "Kde niet školy s vyučovacou rečou maďarskou, tam v takých cirkevných školách ľudových, v ktorých sú stále deti maďarskej reči materinskej alebo sú také deti nemaďarského jazyka materinského, ktorých vyučovanie maďarským jazykom si prajú ich otcovia alebo tútori, minister náboženstva a osvety môže nariadiť, aby sa pre týchto používala maďarská reč za jazyk vyučovací, jestli ale počet detí maďarskej reči materinskej dosiahne počet 20 alebo vydá 20% všetkých zapísaných detí, pre tých maďarský jazyk, ako vyučovacia řeč bezotázne má sa upotrebiť. Ak ale aspoň polovička zapísaných školákov je maďarského jazyka materinského, vyučovacou rečou je maďarčina. V každom takom výchovnom ústave ľudovom ale, v ktorom štátny jazyk je výhradne zavedený čo vyučovacia reč, tento stav viac je nezmeniteľný. Vo všetkých opakovacích školách ľudových vyučovacou rečou je maďarčina. Tieto úpravy sú platné i hľadom obecných ľudových škôl elementárnych."
Podľa §u 20 Apponyovského zákona ten učiteľ, ktorý nevyučoval v maďarčine, štátny doplnok svojho základného platu obdržal iba vtedy, ak: 1. v škole po maďarsky učil maďarský jazyk, počty, zemepis, dejepis, občianske práva a povinnosti podľa rozvrhu a v počte hodín, ustálených ministrom kultu, 2. ak v škole sa učilo výhradne z vlasteneckých kníh a pomôciek, ministerstvom schválených.
§ 19 cit. zákona toto stanoví: "V elementárnych školách nie maďarskej vyučovacej reči, či požívajú a či nepožívajú žiadnej podpory, vo všetkých triedach má sa vyučovať maďarská reč v takej miere, že by dieťa nemaďarského jazyka materinského ukončením štvrtého ročníka svoje myšlienky vedelo srozumiteľne vyjadriť po maďarsky ústne a písomne." To, že týždenne z 24 hodín učilo sa 21 hodín po maďarsky v t. zv. "slovenskej škole národnej", vieme všetci predprevratoví Slováci.
Takto vyzerá lex Apponyiho! A toto všetko sa dialo v neštátnych školách, kdežto v štátnych školách deti boly trestané pre každé nemaďarské slovo. My Slováci nemali sme do prevratu ani jedného gymnázia, ani jednu meštianku, ani jednu odbornú školu, kde čoby aspoň náboženstvo by sa bolo vyučovalo v slovenčine.
Je pravdou i to, že sám osnovateľ tohoto drakonického zákona - podľa novinárskych zpráv - teraz v 7. roku po prevrate je náklonný zrevidovať svoje doterajšie stanovisko, avšak vláda maďarská ani dosiaľ nepovolila ani len jednu slovenskú školu v terajšom Maďarsku.
Napriek §u 23 zák. čl. XLIV z r. 1868, podľa ktorého: "Každý občan štátu k svoj ej obci, cirkevnej vrchnosti a župnej právomocnosti, k ich orgánom a k vláde upravené podania môže podať vo svojej materinskej reči", ani jedon úrad neprijal v bývalom Uhorsku iné podania ako v jazyku maďarskom. Darmo sme sa odvolávali proti usneseniu hlavného slúžneho na župana a potom na ministra!
Pri súdnictve nebolo to lepšie, lebo v celom Uhorsku jazykom všetkých súdov bola iba maďarčina a podľa §u 229 zák. čl. I z roku 1911: "Keď počas alebo mimo pojednávania vypočutá má byť taká osoba, ktorá nevie maďarsky, treba použiť tlumočníka. Do zápisnice v nemaďarskom jazyku môžu byť pojaté len jednotlivé výrazy a iba vtedy, ak to súd považuje za závažné pre vec, v súvise s nemaďarským výrazom nech je pojatý do zápisnice i jeho preklad." (zdroj: http://www.psp.cz/eknih/1925ns/ps/stenprot/035schuz/s035003.htm )

Ako je v úvode povedané, škola do r. 1879 bola jednotriedna. Pre veľký počet žiakov a vzhľadom na povinnú školskú dochádzku bolo nutné uvedeného roku školu rozšíriť na dvojtriednu. Z dát uvedených v protokole školskej stolice založenom roku 1887 vyťahujem pre vystíhnutie vývinu miestnych školských pomerov následovné:  Požitky organistu ustálené sú podľa zákonných noriem z roku 1857.  Organista bol súčasne učiteľom, ale učiteľovanie je iba vedľajším zamestnaním. Organistom a učiteľom I. triedy od roku 1879 do roku 1927, teda celých 47 rokov, bol Pavel Žiška, zatiaľ čo na II. triede od jej zriadenia vystriedali sa do roku 1929 následovní učitelia: Tȍrȍk Alojz – 1880-1883, Sasinek Štefan, potom s pomaďarčeným priezviskom Sasváry Štefan a Neuman Karol do roku 1889, Mšál Urban a Roháč Imrich do roku 1891, Benazi Jozefa, Flinta Jozef do roku 1892. V tejto dobe predsedom školskej stolice až do roku 1894, kedy tiež v Letničí bola postavená a zriadená jednotriedna rím. kat. ľud. škola, bol dekan František Kuna.

Odchodom tohto uprázdnený farský úrad a predsedníctvo školskej stolice prevzal administrátor Koloman Harmoš a viedol do roku 1895, kedy za miestneho farára bol zvolený Jozef Celly. Do tejto doby na II.triede striedajú sa učitelia: Malo František a Chvostík Jozef – do roku 1896. Trvalejšie na triede pôsobí Pruszkay Alfred. Keď bola v Letničí rim.kat.ľud.škola v r.1900 poštátnená, prestupuje Alfred Pruszkay na túto školu. Jeho stanicu zaujala jeho manželka Maria, rodená Kohútová. Jej smrťou roku 1907 sa II.trieda opäť uprázdnila. Do roku 1909 pôsobí tu učiteľ Jakubéci, po ňom Reibenseifer do roku 1912, potom Szabová Etelka do roku 1919 , Lysákova Alžbeta do roku 1925, výpomocní učitelia Kollárik a Hanžel do roku 1928, kedy na II. triedu bola zvolená Anna Šimoníková – Votavová (rodným  menom) a táto tu pôsobí podnes. Behom tejto doby vyučovanie v II.triede bolo častokrát prerušené pre nedostatok učiteľských síl. Vysvetlenie, že na tejto triede striedalo sa tak mnoho učiteľov, je v tom, že byt k II.triede bol len pre učiteľskú silu slobodnú a tak trvale sa žiadny učiteľ k tejto triede neviazal. Preto nemožno hovoriť o intenzívnej výučbe. Až do prevratu školský rok bol od 18.septembra  do 15.mája. V protokole uvedené trestné sankcie svedčia o nie veľmi dobrej dochádzke žiakov i pri úľavách k poľnohospodárskym prácam na jar a na jeseň, ktoré i ministerstvo školstva poskytovalo. Tak za prvé meškanie žiakov po napomenutí trestaní boli rodičia peňažitou pokutou 0,50 K a za ďalšie 1 K, cez to v každej zápisnici školskej stolice až temer do prevratu sú tieto pokuty zdôrazňované a menené, znak toho, že neboly najúspešnejšou pohnútkou k pravideľnej návšteve školy. protokol je preplietaný striedavo maďarskými a slovenskými zápisnicami. O interných záležitostiach školy sú vedené slovenské zápisnice, pri pojednávaní o prípisoch a pokynoch nadriadených úradov maďarské, prípadne oboje. Zapisovateľom behom celých 47 rokov bol organista Pavel Žiška. Tento roku 1927 odchádza na odpočinok a na jeho miesto bol zvolený Ján Marhulík dodnes pôsobiaci. Pavel Žiška za svojej služby zaťažený prácou ako organista –učiteľ a neskoršie i poštmajster, nemôže sa sústavne venovať ľudovýchove, pomáha však farárovi Cellému Jozefovi pri zakládaní katolíckeho čítacieho kruhu, vedie vzorný chramový spevácky zbor a je dobrým radcom miestnym roľníkom. V školskom roku 1930-1931 sriadená bola III.trieda, na ktorej prvý pôsobil učiteľ Jozef Markovič, po ňom Maria Pechova – výpomocná učiteľka. Konečne roku 1933 sriadená bola IV.trieda a na nej prvý pôsobil učiteľ Ján Jurášek. Dodnes na III. a IV. triede sa vystriedali učitelia: Složilová, Pospíšilová a dnes v III.triede vyučuje Ján Vanek, v IV.triede Dominik Matula, toho času kronikár.

Nastúpením organistu učiteľa Jána Marhulíka (r.1932 – poznámka) oživla tiež ľudovýchovná činnosť učiteľského zboru. Sám organista zakladá v rámci katolíckeho čítacieho kruhu „sdruženie mládeže“ roku 1928, ktoré každoročne sohraje 4-5 divadeľných hier. Katolícky čítací kruh založený farárom Jozefom Cellým roku 1912 na popud známeho slovenského kultúrneho pracovníka dr.Pavla Blahu viedol kultúrnu a osvetovú činnosť až do roku 1924, vtedy však vyostrené stranícke rozpory jeho činnosť znemožnily. Od tejto doby stagnuje a nevykazuje  žiadnej činnosti. Predseda tohto spolku podnikal síce viackrát na popud miestnych farárov a učiteľov akciu za vybudovanie vlastného kultúrneho stánku, ale pre uvedené politické nesrovnalosti dosiaľ vždy bezúspešne. Roku 1924 založený „roľnícky dorast“ vytýčil si za cieľ sebavzdelávanie budúcich roľníkov. Miestni poprevratoví študenti zakládajú roku 1931 študentský krúžok Radlinského pod vedením klérika aterajšieho profesora – kaplána v Novom Meste n/Váhom Štefana Michálka. Krúžok zahajuje svoju činnosť vždy v prázdninách a po namáhavej letnej práci v nedelu svojimi divadeľnými predstaveniami a aktuálnymi prednáškami poskytuje roľníkom poučenie a zábavu. Po Štefanovi Michálkovi ujal sa vedenia krúžku študent Ján Vanek, toho času miestny učiteľ, po ňom Alfonz Pochylý kandidát profesúry. Z výťažku kultúrnych podnikov krúžok nákupom a venovaním hodnotnej četby obohacuje miestnu žiakovskú knižnicu, ktorá je doplňkom obecnej knižnice vedenej p.Sklenovskou, manželkou vedúceho  notára. Zaslúži spomienku tiež „Dobrovoľný Hasičsky Sbor“, ktorý ochotne poskytuje technickú pomoc pri každom kultúrnom podnikaní. Možno povedať, že študujúca mládež našej obce je merítkom kultúrneho vývoja. V dohľadnej dobe pred  prevratom študoval iba Ambróz Vanek, t.č. inžinier u ministerstva verejných prác v Bratislave, zatiaľ v roku 1921 zahajuje štúdia Štefan Michálek a Koloman Žiška, t.č. dr.práv, v roku 1923 Ján Vanek, Maria Michálková, Jozefa Pochylá (Uhlárová) a Ida Bayerová. V roku 1924 Milán Vaculka, František Kocák a Antonín Zámečník, v roku 1926 Alfonz Pochylý. V následujúcich rokoch žiakov gymnázia, meštianky a obchodnej školy pribúda. Väčšinou študujú v Skalici a v Holíči. Zámožnejší sú ubytovaní v mieste školy, chudobnejší dochádzajú do školy vlakom a bicyklom, prípadne autobusom do Holíča, pokiaľ sme mali autobusové spojenie. Študentstvo prináša do obce zmysel pre telovýchovu, čoho dôsledkom je v roku 1932 založenie športového klubu „ŠK Petrova Ves“.

 

Kultúrnu činnosť všestranne prevádza miestny učiteľský sbor pozostávajúci z týchto členov: Anna Šimoníková, poverená dočasne správou školy, Silvester Rabara, organista-učiteľ. Ján Vanek, tr.učiteľ III.triedy a Dominik Matula, tr.učiteľ IV.triedy. Títo tvoria výbor miestneho odboru Matice Slovenskej, miestnu osvetový komisiu (MOK) a Anna Šimoníková je referentkou okresnej sociáľnej pečlivosti o mládež pre Petrovu Ves. V rámci činnosti miestneho odboru Matice Slovenskej bola tohto roku podniknutá akcia pre získanie nových členov s úspechom, lebo počet členov sa zvýšil z 5 na 20 riadnych členov. V rámci MOK  poriada  každý člen sboru 2 až 3 prednášky každoročne už po tri roky. Mimo to každý pamätný deň: 28.október, narodeniny p.prezidenta, deň výročia smrti generála M.R.Štefánika, je dôstojne oslávovaný akademiami usporiadanými členmi učiteľského sboru za spoluúčasti žiakov s programom spestreným mimo prívetu divadeľnými výstupmi, tanečnými a telocvičnými číslami, recitáciami, spevom a veselými výstupmi. Všetky oslavy sa odbavujú v sále hostinca Ladislava Kocáka. Pre deti síce je to miesto nevhodné, ale zatiaľ nieje iného východiska. Škola mimo to poriada pravideľne Mikulášsky, Vianočný a Veľkonočný večiarok s priliehavým programom i pre dospelých.  Na fašiangy každoročne býva, čo je raritou miestnej školskej obce, po vyučovaní v pondelok a v útorok detská  tanečná zábava v miestnosti školy za spontánnej účasti rodičov. Po dva posledné roky v apríli bola usporiadaná stromková slávnosť, na ktorej  mimo školy tiež vedúci notár Adolf Sklenovský, starosta s obecným zastupiteľstvom a miestny farár František Šafár, mali aktívnu účasť. Po smrti farára Jozefa Cellyho v roku 1922 ujal sa vedenia fáry farár Peter Jambor, ktorý po šesťročnom účinkovaní zomrel. Fáru jeden rok na to viedol administrátor Hugo Sulík a 11.mája 1929 bol za nadšených ovácií občanov inštalovaný za miestneho farára František Šafár, dovtedajší farár na Smolinskom. Už z počiatku svojou činnosťou získal si sympatie veriacich, lebo podnikol ihneď po svojom príchode akciu za zväčšenie a obnovenie kostola, ktorý je už primalý pre veriacich z obcí Petrova Ves a Letničie. Svoje podujatie úspešne predviedol v roku 1931, kedy staviteľom Doležalom zo Skalice bol kostol obnovený a o dve bočné chrámové lode rozšírený. Pri tejto príležitosti prejavila sa obetavosť veriacich, ktorí na dovoz stavebného materiálu sosbierali 45 000 Kč. Ceľkový náklad na stavbu bol 250 000 Kč. Pri tejto príležitosti bola pred svätiňou otvorená hrobka, kde sú, ako z matriky vysvíta, miestni kňazi. Písomné záznamy, alebo iné znaky, podla ktorých by sa mohla určiť totožnosť v hrobke uložených, sa tam  nenašly. Pri ukončení stavby bol do vežovej kopule uložený pamätný spis.  Dva roky na to opäť z iniciatívy a za vedenia farára Františka Šafára bola (v roku 1930) postavená nová škola s dvoma triedami a dvoma bytmi pre slobodných učiteľov už spomenutým staviteľom. Pri stavbe tejto je už dostatočne dbané hygienických požiadavok. Tohto roku zase pod vedením nášho duchovného začína sa akcia za postavenie pomníka padlým vo svetovej válke. 32 obetí z tejto svetovej katastrófy si zaslúži trvalej upomienky.

Z uvedeného  prehľadu kultúrnej činnosti možno pozorovať roztrieštenosť a nejednotnosť. Politické rozpory a nejednotnosť i tu pôsobia neblaho. Vybudovanie kultúrneho stánku, kde  by sa sústreďovala všetka kultúrna činnosť a osveta, hatia obavy politických partají o prestíž a vliv v prípadne vybudovanom kultúrnom dome. Už pred prevratom zapustil u nás korene Spolok sv.Vojtecha, ktorý každoročne podielovými knihami podporuje samovzdelávanie občanov. Dve tretiny rodín sú členmi SSV. Kalendár SSV nechýba temer v žiadnej rodine, lebo i mimo členov je z roka na rok tu rozpredávaný. z politických časopisov sú tu zastúpené: Slovák týždenník 20 výtlačkov, Slovák denník 3, Slovenský týždenník 12, Slovenská politika 4, Venkov 1, A-Zet 1, Moravská orlica 2, živnostenské zájmy 4, obrázkový časopis Nový Svet 1. Z roľníckych odborných časopisov: Nilotický hospodár, Československý zemedelec, Pokrok a Selka, z loveckých Lovec, včelársky Včelár. Z detských časopisov: Devín, Priateľ dietok a pre mládež Plameň a Slniečko. V Petrovej Vsi narodila sa pod terajším domovým číslom 108 spisovateľka Puella Classica, vlastným menom Jozefína Marečková. Aktuality o Petrovej Vsi v rokoch 1920 – 1923 uverejňovala v časopise „Bratislavská pošta“, ktorého časopisu bola zodpovednou redaktorkou. Ako samouk už pred prevratom prebíjala si cestu životom písaním noviel a reportážou vlastných diel. Precestovala temer všetky európske štáty a Ameriku. Obdivuhodné je, že ovláda nemčinu, maďarčinu a francúzštinu slovom a písmom, hovorí rusky, taliansky, srbsky a anglicky. Poprevratový kultúrny a hospodársky pokrok budí záujem o knihy a časopisy politické a odborné, ale ubíja svojráz dediny tým väčšmi, lebo i pôsobenie blízkej Moravy a občanov českej národnosti nutká k všestrannému zavádzaniu novôt.

Posledná úprava (Štvrtok, 21 Júl 2011 11:31)