1911-1920

1.svetová vojna

V nedeľu na sv.Annu dňa 26.júla 1914 bola vyhlásená mobilizácia. Mobilizačné vyhlášky volaly ihneď k vojenskej službe.

Na ich vyzvanie narukovali z našej obce Ľudvík Salay, Gabriel Štepánik a Alfréd Kumpán. V obci nastal veľký rozruch, ktorý sa stupňoval a vyvrcholil, keď 31.júla bubnovaním bola oznámená všeobecná mobilizácia. Nariaďovala, aby každý, kto konal vojenskú službu, nastúpil ihneď k svojmu regimentu. 21-roční až 36-roční boli určení hneď na frontu, 37 až 40 roční k rôznym iným službám  mimo fronty. Žalostné bolo lúčenie, ačkoľvek nik netušil, že svetová vojna vzrastie do takých rozmerov. Tešil jeden druhého, že bude skoro konec. Bohužiaľ, stalo sa to inakšie. Válečný stroj pracoval od počiatku bezvadne, takže rady bojovníkov riedly. Zranení, nemocní, zajatí, padlí, spôsobili značné stráty, bolo treba doplňovať ľudský materiál. Na jaseň prvého roku vojny, boly nariadené odvody všetkých mužov, ktorí predtým vojákmi neboli. Odvody týchto domobrancov konaly sa z našej obce v troch skupinách. V I.skupine išli 21-26 roční, v II.skupine 27-30 roční, v III.skupine 31-40 roční. Takéto odvody a prehliadky pokračovaly až do r.1918. Pri nich boli odvádzaní bývalí nevojáci 18 až 42 roční. Schopnejší z nich posielaní po krátkom výcviku na frontu, ostatní pracovali v továrnach, alebo konali iné potrebné válečné služby.

V obci zostali len starci, ženy a deti. Manželky vojákov, na ktorých výživa rodiny závisela, taktiež aj nemajetní rodičia, dostávaly od štátu príspevok na výživu. Ten však nemohol nahradiť to, čo pre rodinu priniesla poctivá práca jej živiteľa. V niekoľkých prípadoch tomu bolo naopak. Niektorej žene to bolo dobrodiním, keďže jej muž pred odchodom na vojnu všetky zarobené peniaze prepil, alebo prehrál v kartách. Taká si ovšem nežiadala, aby bol konec vojny.

Hneď na počiatku vojny zmizly z obehu zlaté peniaze, neskôr aj strieborné, potom boly stiahnuté aj niklové a bronzové. Nastal veľký nedostatok drobných, preto bolo vydané veľké množstvo penez papierových a razené dvacaťhalierniky a dvojhalierniky zo železa.

Válka pokračovala, nasledovaly všetky jej sprievodné javy – hlavne nedostatok. Potraviny a iné denné potreby sa postupne a rýchlo zdražovaly až do konca vojny. Mnohí obchodníci vycítili, že nastala pre nich vhodná  príležitosť, vypredávali staré zásoby a tŕžili tak spústy   penez. Nielen drahota, ale aj ukrutné rekvizície obilia a dobytka, ničily ľudí. Všetko si ľudia kupovali na lístky, u nás hlavne cukor, múku, petrolej, kávu, tabák. Obilie sa smelo mleť len na mlecie výkazy, zomlelo sa ho však dosť aj bez nich, ako sa hovorilo „pod  rukou“, ačkoľvek aj v mlýnoch bývaly prísne prehliadky. Bieda rástla so dňa na deň, rekvizície priostrovaly svoju činnosť. V mestách, ale aj v niektorých venkovských rodinách, usadil sa hlad. Všetkého bolo málo, ale za aprovizáciu dostalo sa čokoľvek, ovšem  tajne . Ľudia z mest chodievali na vonkov sháňať jedlo. Gazdovia, ačkoľvek mali veľký predpis rekvizičný, predali, pokiaľ mohli, všeličo tým, ktorí ničoho nemali. Boli ovšem aj takí, ktorí radšej predali obilie za vysoké ceny rôznym keťasom, než  aby pomohli hladujúcim. Od nás chodievali ľudia v noci tajne k Morave, aby si tam vymenili za obilie a niektoré potraviny, cukor, petrolej, šaty a iné. Už vtedy hľadali vzájomnú pomoc dva bratské národy Slováci a Česi. Mnohým sa to podarilo šťastne, ale Maria Šebestová, matka dvoch nedospelých detí, prišla pri takomto pašovaní o život – bola zastrelená. Najväčšia bieda sa dostavila v roku 1917, poneváč sa nič neurodilo nasledkom veľkého sucha. Ľudia trhali nevyvinuté, predčasne schnúce klásky, dosúšali ich doma, zrnka šrotovali na malých mlýnkoch, aby si mohli niečo upiecť. Takáto bieda hmotná, vliekla so sebou aj biedu mravnú. Svedomie ľudu pozvoľna otupovalo, všetko sa prijímalo, ako nevyhnuteľné a samozrejmé. Počalo sa žiť pre okamžik, v ktorom každý chcel strhnúť čo najviac pre seba, bez ohľadu na utrpenie druhého.

Posledná úprava (Nedeľa, 24 Júl 2011 08:28)

PREVRAT - Život po prevrate (po r.1918):

prevrat zastíhol občanov našej obce ako i okolných obcí úplne nepripravených na nové obdobie života kultúrneho a hospodárskeho. Ľudia stále ešte nechceli veriť, že je koniec války a ťažko sa vžívali do novej, dosiaľ nejasnej situácie. Informácie o ukončení války prinášali vojaci prichádzajúci z frontu, tieto zprávy sú však nejasné, účastníkmi frontu často fantasticky sfarbené, takže občianstvo si nevie vytvoriť reálnych predstav o nastavajúcom poriadku, čo vedie k rôznym výstrelkom a k nejednotnosti názorov na prevrat a slobodu.

Predstavu slobody sleduje bezhraničný odpor ku všetkému, čo dosiaľ ubíjalo ľud v zázemí. Predovšetkým to bol židovský obchodník a štátny úradník, na dedine notár, ktorí boli v očiach ľudu najväčšími jeho nepriateľmi. Nízka kultúrna úroveň bola dobrou pôdou pre vykorisťovateľské chúťky židovského živlu,  a tak žid stáva sa terčom uvoľnenej zloby a zášti. Povzbudzované smelosťou vracajúcich sa  frontových bojovníkov a pod ich vedením občianstvo začína drancovať židovské obchody a hostince, pri čom streľba a nesmierné pitie na účet postíhnutého žida zvyšujú paniku, za ktorej všetko, čo dľa mienky ľudu bolo úžerou nashromáždené, sa roznáša  a ničí. Pri tejto príležitosti nebola ušetrená ani židovská synagóga ani cintorín. Drancovanie išlo tak ďaleko, že tunajších židov existenčne ochromilo a ich ďalší pobyt tu bol znemožnený. Behom pol roka sa šesť židovských rodín vysťahovalo, aby sa usadili vo Viedni, Bratislave, Skalici a v Holíči. Od tejto doby je obec bez židov.

V nie menšej nenávisti ľudu bol miestny notár Ján Baláž. Vina za všetky perzekúcie, rekvirácie a machinácie pri udeľovaní podpôr ženám frontových bojovníkov bola jemu pripisovaná, čoho dôsledkom bolo drancovanie obecného domu a súkromného bytu uvedeného notára, ktorý útekom zachránil iba holý život. Na jeho miesto nastúpil notár Ján Fódor, rodák z Petrovej Vsi, ktorého podobný osud stíhol v Kopčanoch. Tiež štátny veľkostatok bol ohrožený rozvášneným ľuďom z obcí Petrova Ves, Letničie, Unín a Radimov. Tu však rozvážnejší a striezlivejší mužovia zabránili drancovaniu.

Po uvedených incidentoch revolučné vášne ochabujú a život na dedine vracia sa do normálnych koľají. Ukľudnené občianstvo začína chápať pojem slobody v samostatnom československom štáte. „Péterfalu“, tiež „Péterlak“ je prekrstená na „Petrova Ves“. Aké predstavy o slobode, demokracii v republike mal ľud v revolučných dňoch, markantne vystihuje výrok: „Len tri dni sme mali republiku a slobodu“. Rozumelo sa tým rabovanie a anarchia.

Ku konsolidácii v našej obci vo veľkej miere prispeli dekan P.Okánik a Dr. P. Blaho poverení revolučnou slovenskou vládou so sídlom v Skalici uviesť do normálnych koľají administratívu v obciach na západnom Slovensku a oboznámiť ľud bližšie s pojmom slobody a demokracie. Už pred prevratom u nás známi pracovníci – dekan Okánik ako kandidát nášho okresu do budapeštianského snemu a Dr.P.Blaho ako zakladateľ divadeľných krúžkov i divadeľného krúžku u nás, boli s nadšením vítaní pri 150-ročnej lipe u „Kaplnky“ na dolnom konci obce a s veľkými ováciami vedení do obce. Reči oboch boly burlivým potleskom a jasotom prijaté a za vedenia dekana Okánika bola prevedená aklamáciou volba „revolučného rychtára“. Podobne volené bolo obecné zastupiteľstvo, ktoré sa ihneď ujalo správy obce. Keďže notársky úrad nebol ešte obsadený, okresný úrad v Holíči poveril dočasne touto funkciou V. Morkesa, kolára štátneho  veľkostatku Petrova Ves, kde už boly pomery usporiadané.  Takto začiatkom roku 1919 je obecná správa usmernená.

Pomery hospodárske

Charakteristickým znakom prevratu je chaos a tápanie nielen v živote politickom, ale i po stránke hospodárskej. V živote hospodárskom obec prevážne roľnícka všetok zájem sústreďoval k produktom zemedeľským a k ich hodnoteniu. Položenie roľníka je kritické. Vyčerpaný doterajším válečným stavom trpí nízkymi cenami svojích produktov. Obilie kolísalo v cene 70-100 Kč za 1q a zemiaky boly v cene 18-20 Kč. prevrat v cenách a prosperitu roľníka umožnilo kolkovanie v marci 1919. Tu obilie stúplo dvojnásobne v cene a jačmeň až na 350 Kč. Roľníci spomínajú na túto dobu  ako na zlaté časy. Na kolkovanie hladelo sa z počiatku s nedôverou a preto každý sa hľadel zbaviť peňazí nákupom dobytka, hospodárskych strojov a poľností. Následovné zvyšovanie  cien umožnilo rentabilitu poľnohospodárstva a uspokojilo roľníka. Drahota zapríčinená kolkovaním trvá až do roku 1924. Na túto dobu majú roľníci najpeknejšie spomienky. Preto podnes tvrdia, že roľníkovi sa dobre vodí, keď je drahota.

Pri svetlých stránkach poprevratovej štvorročnej konjunktúry nesmieme zabudnúť tiež na stinné stránky. Roľník v zásade konzervatívny začína kalkulovať veľkorysejšie, preceňuje svoje schopnosti a možnosti počítajúc do budúcnosti s trvalou konjunktúrou. Racionalizuje svoje hospodárstvo nad únosnosť svojho kapitálu, pri tom zvyšuje svoj životný štandart v mnohých prípadoch až extrémne a upáda tak do dlhov s predpokladom, že za danej konjunktúry zdolá úver a zvýši svoj kapitál. Výstižným príkladom je nasledovná kalkulácia: „Vypožičam si 50 000 Kč, za kone, ktoré budem rok chovať, stŕžim 40 až 50 tisíc a tak snadno kryjem úver. Racionalizácia na mnohých miestach bola bezhlavá. Roľník kupoval hospodárske stroje často na svoje úzke roličky nepoužiteľné a nepotrebné, nevedel s nimi pracovať, napodoboval bez dostatočného pochopenia hospodárenie na súsednom štátnom veľkostatku, kde kapitál, výmera polí, teda i únosnosť prípadných úverov bola nepomerne väčšia  a kde práca bola vedená odborníkmi. preto racionalizácia napodobovaná ale nepochopená neprinášala patričného úžitku a úspechu. Neboly zriedkavé prípady, keď umelé hnojivá nevhodne užité nielen že nezvýšily výnos, ale zničily urodu. K tomu  roku 1924 nastáva náhly pokles cien hospodárskych produktov, každým  rokom sa stupňuje a vyvrchoľuje v dnes tak neblaho známej „svetovej kríze“. Tento pojem tak zovšeobecnel, že každý nezdar v podnikaní sa jej pripisoval. Zmena konjunktúry nachádza už roľníka zadlženého. Keďže sa nevie prispôsobiť novým pomerom, požiadavky má niemenšie a verí v obrat v lepšie, upadá do ďalších dlhov. Vypožičiava, pokiaľ sa dá, úroky rastú a tu začína chápať beznádejnosť svojej situácie. Nie je potom zriedkavým prípadom, že opúšťa rodnú hrudu a hľadá zamestnanie vysťahovalectvom do Francie, Belgicka, Ameriky a Kanady. K tomu veľká neúroda zapríčinená suchom v roku 1926 je poslednou ranou zruinovanému roľníkovi, ktorý sa v značnej miere opravnene sťažuje, že sa mu z kompetentných miest žiadnej pomoci a ochrany neposkytuje a že liberálny systém našej demokracie umožňuje priemyslu a obchodu ubíjanie roľníka. Polovica občanov – roľníkov je zadlžená a len konzervatívci, ktorí sa nedali strhnúť konjunktúrou (fáza vzostupu výroby a obehu v cyklickom vývoji kapitalistického hospodárenia – poznámka), sa držia „nad vodou“.  Títo si racionalizáciu osvojovali pomalejším tempom a preto prežili snadnejšie krízu. Treba vyzdvihnúť, že veľkú zásluhu pre racionalizáciu nášho poľnohospodárstva má štátna hospodárska škola v Holíči založená už v kľudnejších pomeroch. Absolventi tejto školy u nás racionalizujú menej revolučne vzhľadom na svoje pomery. Hodno tiež spomenúť Hospodyňskú školu dr.P.Blahu v Skalici, ktorej chovanky prinášajú  mnoho  úžitočného pre naše gazdiny. Menovaná škola poriadala už dvakrát v našej obci kurzy varenia. Hospodársky pokrok sa javí všestrane.

Už v dobe prevratovej propaguje na našom okolí básnik Tichomír Milkin, vlastným menom Ján Donoval, farár na Smolinskom sadenie vínnej revy. Jeho akcia na Smolinskom sa stretla s úspechom, ale u nás po prvých pokusoch boli roľníci zastrašení filoxerou, ktorá hneď z počiatku sa tu udomácnela. Väčšia pozornosť bola venovaná stromkovej kultúre. Sadenie ovocných stromkov bolo usnadnené lacným nákupom ovocných štepov zo školky štátneho veľkostatku Petrova Ves, ktorý podnes zásobuje okolie množstvom ovocných kultúr všetkých druhov. Mimo to obec mala vlastnú škôlku, ktorá bola v roku 1933 likvidovaná a na jej mieste bola vystavaná  rím. kat. ľudová škola z iniciatívy miestneho farára, T. Šafára.  Likvidáciou obecnej školky neutrpelo ovocinárstvo ujmu, lebo štátna školka dodáva za nízke ceny kvalitnejšie štepy a občania sú vo väčšine so štepárstvom oboznámení. Cena jedného štepu je 4 až 8 Kč. Na oslavu výročia 10-ročného trvania našej samostatnosti boly v našej obci popri hradskej vysadené ovocné stromky.

Venovaná je  pozornosť tiež včelárstvu. Miestny včelársky spolok pod názvom „Včelársky spolok pre Petrovu Ves a okolie“ má 20 členov, ktorí dovedna odpredávajú ročne priemerne 20q medu. Predsedom  spolku je Alfred Pruszkay, správca školy vo výslužbe. Úspešne propaguje včelárstvo a z roka na rok získava nových členov.

Ako bolo už spomenuté, obec je prevážne roľnícka. Remeslá sú zastúpené iba vzhľadom na potreby roľníka. Sú tu: dvaja obuvníci, jeden krajčír, dvaja kováči, jeden pekár a jeden  mäsiar. Všetky ich produkty sú spotrebované v mieste, takže niesu odkázaní na jarmočnú výrobu. Tri obchody s miešaným tovarom a dva hostince zásobujú občanov najbežnejšími potrebami denného života. Konfekčný továr nakupujú občania na jarmokoch v Holíči a v Šaštíne. Zbytok obyvateľstva sú robotníci. Z nich päť je zamestnaných na Št naftových doloch vo Gbeloch za najpriaznivejších mzdových podmienok robotníctva našej obce. Ostatní sú poľnohospodárski robotníci. Pred pozemkovou reformou temer všetci boli zamestnaní na Štátnom veľkostatku Petrova Ves, teraz mnohí z nich hľadajú obživu u roľníka, prípadne pri príležitostných investičných prácach obce a okresu. Pozemková reforma  a s ňou súvisiaca čiastočná parcelácia vyššie uvedeného št. veľkostatku dľa všeobecnej mienky nášmu robotníkovi len poškodila, lebo sa zmenšily výrobkové možnosti a roľníkovi neprospela. Robotník obdržal prídel jedno až dve katastrálne jutrá, keď sa vzdal deputátu, ale toto nestačilo na obživu a ani nemal kapitálu na zriadenie malého hospodárstva. Preto hľadá prácu pri verejnom podnikaní: stavba hradských, regulácia potokov a pod., a keď ani to nestačí, oddáva sa z núdze poľnému pychu, čím  zase poškodzuje roľníka. I pri týchto ťažkostiach nemožno hovoriť o nízkej životnej úrovni. Poprevratová konjunktúra, hospodársky a kultúrny pokrok maly za následok zvýšenie životného štandardu ešte väčšmi u robotníka, a preto pri následujúcej nemožnosti ukájať životné potreby v medziach predstáv blahobytu prejavuje nespokojnosť.

Politika v obci po r.1918

Predprevratový režim neposkytoval pospolitému ľudu možnosti vzdelávať sa politicky, lebo nebolo slobodného prejavu a mienky. Národné povedomie i pod tlakom maďarizácie sa udržiavalo zásluhou uvedomovania si, že Slováci spoločne trpia a nebolo podmienok pre samostatné politické organizovanie.

Preto v prevrate je politický chaos. V roku 1919 zakladá sa miestna organizácia slovenskej ľudovej strany. Prvým predsedom bol Ondrej Vaculka a na to založená bola miestna organizácia agrárnej strany pod predsedníctvom Antonína Vaňka a zásluhou Ambróza Vaňka inženiera v Bratislave. Tieto dve strany vytvorily dva protiľahlé politické aj záujmové tábory, medzi ktorými trenice trvajú až podnes. Iným politickým stranám sa tu podarilo zachytiť už iba v zlomkoch  a voľbách do obce, okresu, parlamentu a neskoršie do krajiny, iba medzi týmito dvoma stranami bol boj o prvenstvo, z ktorého pravidelne víťazne vychádzala strana „ľudová“. Kladnou  hodnotou politických strán bolo, že oboznamovaly občianstvo s praxou demokratického zriadenia, občianstvo sa politicky ustaluje a vzdeláva. V roku 1924 bola založená robotníkom  Františkom Michálkom odborová organizácia robotnícka „Kresťanskí sociáli“. Vznikla z potrieb robotníkov štátneho veľkostatku Petrova Ves, lebo i tu robotníci prichádzajú k presvedčeniu, že len organizovaní môžu vôči zamestnávateľovi uhájiť svoje zájmy a práva. V miestnych politických pomeroch však je to organizácia bezvýznamná, ktorá v obecných voľbách nedocieľuje úspechu. V roku 1931 do obecných volieb vstupuje strana fašistická vedená Ladislavom Langerom. Dosiahla pozoruhodného úspechu, lebo získala 90 hlasov a tým  i vliv na politické vedomie a správu obce. Prvý raz vystúpila tiež strana živnostenská, ktorá získala jednoho zástupcu do obecného zastupiteľstva. Vo volebných rokoch 1924 a 1927 v parlamentných i v obecných voľbách podelili si hlasy dvaja politickí rivali tak, že „ľudová strana“ mala 2/3 hlasov, „agrárna“ 1/3 hlasov. V roku 1931 fašistická strana odpútaním 90 hlasov oslabila stranu „ľudovú“ a to pre nesrovnalosti v miestnej organizácii. Paralelne s politickou mocou v obci delily sa i o správu v obci dve najsilnejšie strany. Starosta doteraz bol „ľuďak“.

V prvých dňoch prevratových agendu  notárskeho úradu viedol V. Morkes. V júli 1919 definitívne prevzal notariát Ján Fódor. Jeho synovia, priekopníci  rodobrany, uviedli do života rodobranu v našej obci, za čo bol suspendovaný. Po čase disciplinárneho vyšetrovania bol poverený vedením  obecného úradu notár Vojech Váry, ale temer po polročnom vyšetrovaní bol Jan Fódor rehabilitovaný a preto sa opäť ujal úradu. Prvý revolučný richtár Ondrej Michálek pôsobil do januára 1919, vtedy boly prevedené prvé voľby obecného zastupiteľstva podľa nových demokratických smerníc pomerným zatúpením politických strán. Vystúpily i keď dosiaľ organizované strana „ľudová“ a strana „agrárna“. pri voľbách bolo treba osoby, ktorá by zasvätila občanov do nového volebného poriadku. Týmto poveril okresný úrad v Holíči inženiera Ambróza  Vaňka ako znalca miestnych pomerov. Viac sa zo zo zápisnice nezachovalo a preto len dľa rozprávania občanov možno vyznačiť obecné zastupiteľstvo.